Predtým, ako si to prečítate, vedzte, že toto je moja osobná skúsenosť, že som súčasťou LGBT na juhu. Toto je moja skúsenosť a môj názor, nie každého.
Keď som bola na materskej, pamätám si, že som sa v škole prvýkrát pohádala s mojou najlepšou kamarátkou. Učiteľ nás vyviedol von z triedy a spýtal sa nás, o čom sa hádame. Kričali sme na seba, či si dievčatá môžu alebo nemôžu vziať iné dievčatá.
Mal som asi sedem rokov a ani som nevedel, čo znamená slovo gay. Predpokladal som, že si sa jednoducho oženil so svojou obľúbenou osobou. Tak som tvrdil, že dievčatá si môžu vziať iné dievčatá, ale moji priatelia povedali, že je to smiešne. Moja učiteľka ma okamžite opravila – povedala, že dievčatá sa musia vydať za chlapcov.
V siedmej alebo ôsmej triede som mal kamaráta, ktorému som všetko povedal. Prešli sme rovnakými bojmi a boli sme si veľmi blízki. Pamätám si, ako som bol u niekoho doma s partiou našich priateľov a pozerali filmy, keď ma chytila za ruku. Držali sme sa za ruky, kým sa film neskončil. Aj keď sa to teraz zdá triviálne, ako neistému siedmakovi to bolo zvláštne. Priatelia sa nedržali za ruky, takže to bolo zvláštne.
Po dlhom premýšľaní som dospel k záveru, že je do mňa zamilovaná. V kine sme sa ešte raz držali za ruky a trávili sme spolu čas, ale nikdy sme sa o tom nerozprávali. Začal som k nej rozvíjať city. Nikdy som ani nepomyslel na to, že by som mal niečo k dievčatám. Toto bolo niečo, o čom som sa dozvedel, že to nie je správne.
Dodnes neviem, či ku mne niečo cítila, ale na tom nezáleží. Zistil som všetko, čo som potreboval vedieť. Vedel som, že k dievčatám niečo cítim, a to ma tak zmiatlo, že som tú myšlienku zasunul úplne do úzadia a snažil som sa ju zo všetkých síl ignorovať.
O týchto chvíľach som znova veľmi nepremýšľal, kým som nebol v poslednom ročníku strednej školy. Moja najlepšia kamarátka mi vtedy povedala, že ku mne niečo cíti. Bol som v šoku. Nechcel som si dovoliť cítiť city k inému dievčaťu. V mojej mysli bolo zakorenené, že to bolo nemorálne. Myslel som si, že zo mňa spraví neúspešného a vyvrheľa. Tak som jej povedal, že je to pre mňa príliš divné a mali by sme byť len kamaráti. Povedal som, že nechcem pokaziť naše priateľstvo.
Nasledujúce dni som strávil s bolesťou v srdci. Vedel som, že klamem sám seba. Keď sme sa nabudúce stretli, uvedomil som si, že to už nemôžem skrývať. Keď sme sa bozkávali, nepodobalo sa to žiadnej z vecí, ktoré som robil s chlapcami. V tej chvíli som vedel.
Najťažšie bolo nemôcť to nikomu povedať. Tancovala som okolo tejto témy s mojou mamou. Spýtal som sa jej, čo si myslí o homosexuáloch. Povedala mi, že si myslela, že sú hnusní a nenávidela ich, keď ich v týchto dňoch videla bozkávať sa vo všetkých televíznych reláciách. Povedala, že lesbičky sú len dievčatá, ktoré nemali sex so správnym chlapom. Povedala tieto veci, ale tvrdila, že nemá problém s homosexuálmi. Po tomto rozhovore mi však povedala, že by nebola v poriadku, keby som bol gay. Povedala, že to, že je gay, príliš sťažuje životy ľudí. Takže dodnes som jej nevyšiel. V tomto bode je to viac pre ňu ako pre moje vlastné.
Môj otec a nevlastná matka sú veľmi južanskí, veľmi nábožensky založení ľudia. Chodili sme do kostola každú nedeľu bez výhovoriek a modlili sme sa pred každým jedlom. Bál som sa k nim vyjsť. Môžem byť veľmi impulzívny človek a z rozmaru som im napísal dlhý e-mail (môj terapeut mi navrhol, aby som im napísal list). Neboli prinajmenšom šťastní. Nezapreli ma, nevykopli ma, ani na mňa nekričali. Znepríjemnil som im to a oni nechceli čeliť problému – mne.
Niekoľko mesiacov sa ma môj otec pravidelne pýtal, či som sa dostal cez to, čo sa mi páčia dievčatá. Bolelo ma, že som mala odvahu vyjsť za ním a on si myslel, že je to len nejaký vtip. Nahnevalo ma, že sa na to stále pýtal, a tak som mu jedného dňa dal odpoveď, ktorú hľadal – že som sa dostal cez celú tú vec s milovaním dievčat. Prestal sa na to pýtať a ja som bola opäť v skrini.
Bol som na takom zlom mieste a chcel som späť súhlas mojej rodiny, a tak som išiel do cirkevného tábora mojej univerzity v lete pred nástupom na vysokú školu. Ešte predtým, ako som sa prihlásil, som vedel, že ísť na vysokú školu na juhu a byť gay nejde ruka v ruke. V podstate som sa snažil vymodliť toho gaya. Čo, keďže som dnes, sa zdá byť smiešne, ale v tom čase to nebolo nič iné.
Bála som sa o tom s niekým hovoriť – cítila som, že ma budú súdiť. Na konci cirkevného tábora nechali ľudí, aby na papieriky predkladali anonymné otázky a oni ich čítali a nahlas odpovedali. Nepamätám si, čo presne som napísal na ten môj, ale bolo to v zmysle: Je byť gayom hriech? Vyberali si otázky, na ktoré mali odpovedať a nakoniec sa dostali k mojej. Najprv váhali, ale rozhodli sa odpovedať. Žena, ktorá čítala, povedala, že byť gayom je hriech a že by sme sa mali za gayov modliť, ale povedala to pekne.
Po cirkevnom tábore som bol zmätenejší ako kedykoľvek predtým. Začala narastať panika a bál som sa, že si na vysokej škole nenájdem priateľov, ktorí by ma prijali takého, aký som. Chcel som sa pridať do klubov a zapojiť sa, aby som mohol spoznávať ľudí. Prihlásil som sa do Spectrum (homosexuálna aliancia mojej vysokej školy), ale nikdy som tam nešiel, pretože som sa príliš bál. Dokonca som sa odhlásil z ich e-mailového zoznamu, pretože som sa tak bál, že to ľudia uvidia.
Vstúpil som do spolku a niekoľkých ďalších organizácií. Hodil som svoju gayovosť za hlavu a snažil som sa správať rovno. Spoznal som priateľov, ale boli povrchní. Vedel som, že mi niečo chýba. Vedel som, že nie som sám sebou. Na konci druhého semestra prvého ročníka som si začal uvedomovať, že už nemôžem predstierať. Nebudem vás nudiť klasickým zamilovaným dievčenským príbehom, pretože už viete, ako to skončí.
Keď boli homosexuálne manželstvá krátko po skončení prvého ročníka legalizované, zverejnil som príspevok na Instagrame, aby som ho podporil a oslávil. Dostal som množstvo nenávistných komentárov k môjmu príspevku s biblickými veršami spolu s nimi. Dievča z mojej strednej školy povedalo: Alexa, si pekné dievča, ale nebudeš sa ma snažiť presvedčiť, že LGBT je v očiach Boha prijateľné. Postavím sa za to, čo môj Otec hovorí, že je správne a toto jednoducho nie je ono. Nasledovala veršom z knihy Levitikus, na ktorý som odpovedal: Umiestňovanie nenávistných biblických veršov na môj Insta ma nenapraví, ale vďaka!
A tak moja rodina zistila, že som stále gay. Čítal som nespočetné množstvo príspevkov na Facebooku o bezbožných queeroch a jeden dokonca povedal, že všetci musia ísť na Blízky východ do tmavého kúta. Ako vidíte, južania nie sú vždy očarujúci.
V druhom ročníku vysokej školy som spoznal svojich najlepších priateľov. Prestal som sa stretávať s ľuďmi v mojej družine a snažil som sa zapadnúť do družobného života, čo mi dalo čas stretnúť sa s ľuďmi, ktorým na mne skutočne záležalo. Začal som sa cítiť pohodlnejšie byť svojím skutočným ja. Začal som uverejňovať príspevky na sociálnych sieťach o právach homosexuálov. Ale keď som začal uverejňovať takéto veci, dievčatá v mojom spolku sa ku mne začali správať inak.
Aby som to skrátil, moja družba sa ma snažila vytlačiť z toho, že som lesbička. Toto bola pre mňa posledná kvapka. Unavovalo ma skrývať, kto som. Teraz každému hovorím, že som gay a nebojím sa to povedať. Nie každý to schvaľuje, ale mne je to jedno. A je celkom zábavné robiť si zo seba neustále vtipy pre gayov.
Členovia mojej rodiny, ktorí vedia, že som gay, sa tejto téme za každú cenu vyhýbajú. Bolí to, ale nemôžem urobiť nič, aby som zmenil ich názor. Čo však nedávno tak bolelo, bola skutočnosť, že so mnou nehovorili o streľbe v Pulse. Viacerí priatelia a dokonca aj niektorí známi mi poslali SMS, či sa potrebujem s niekým porozprávať. Moja rodina na to ani nespomenie.
Rodina je dôležitou súčasťou južanského života a stále ich milujem, no za špeciálnu súčasť mojej rodiny považujem aj svojich priateľov. Nechápte ma zle, milujem svoju rodinu a neviem, čo by som bez nej robil. Robia pre mňa veľa, za čo im nikdy nebudem môcť poďakovať.
Píšem to, pretože je to ťažké pochopiť, ak to nezažijete na vlastnej koži. Bez kontextu a osobného príbehu si ľudia niekedy myslia, že si všetky svoje názory vymýšľam. Juh môže predstierať, že nie je homofóbny, ale realita je taká, že veľa Južanov je. Či už je to kvôli náboženstvu alebo osobnému presvedčeniu, stále to neospravedlňuje očividnú nenávisť. Je to pre nás dosť ťažké bez všetkej nenávisti od ostatných.
Keď nabudúce niekomu poviete, že predstierajú svoju sexualitu, aby si upútali pozornosť, alebo že si to privodili sami, zamyslite sa nad všetkými ťažkosťami, ktorými prechádzajú. Toto nežiadali a ja by som to neprial ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Ale je to svet, v ktorom žijeme – aspoň to mám z juhu.
